2. Uspôsobenosti (de habitibus)




Yüklə 21.21 Kb.
tarix24.04.2016
ölçüsü21.21 Kb.




2. Uspôsobenosti (de habitibus)

Sv. Tomáš Akv. učí, že z mnohých skutkov sa rodí akási akosť v trpnej a menivej spôsobilosti, ktorá sa volá uspôsobenosť ("Ex multiplicatis ectibus generatur quaedam qualitas in potentia passiva et mota, quae nomineatur habitus" S.th. 1,2 qu 51 a 2 c). Aj z experiencie je zrejmé, že z častého opakovania ľudských skutkov toho istého druhu, ale niekedy aj len jednoduchých činov človeka, ba aj z opakovaných operácií iracionálnych bytí sa môže časom vyvinúť určitá špecifická náklonnosť, vloha alebo dispozícia ku konaniu toho istého druhu. Toto je vlastná genéza naturálnych zvykov, obyčajov, ale aj spôsobilostí.

Zvyk (consuetudo) je pravidelné a slobodné opakovanie úkonov určitého druhu, založeného na stabilnej náklonnosti. Pôvod alebo vznik zvyku môže, mat' racionálne zdôvodnenie, ale môže pochádzať' aj zo zdrojov iracionálnych. Jeho dopad môže siahať' do oblasti etiky, ale môže skončiť aj len v oblasti prírodnej zákonitosti v širokom zmysle.

Obyčaj (mos) je pomerne rovnaký a ustálený spôsob správania sa určitých jednotlivcov alebo určitého druhu, určitých skupín ľudí v špecifických, determinovaných okolnostiach a podmienkach. Ak je tento spôsob konania kvalifikovateľný z hl'adiska morálnych noriem a teda pochádza z rozumového uváženia a slobodného rozhodnutia, je to v pravom zmysle slov mrav. Mravmi sa zapodieva etológia. Avšak obyčaje môžu mat' aj nerozumné a neslobodné bytia, zvieratá. Tieto ich obyčaje sú nadobudnuté častými opakovanými operáciami, čiže cvikom.

Uspôsobenost' (habitus -držanie, vzhľad, zmýšľanie, spôsob života;) je trvalá kvalita, ktorá zasahuje subjekt buď v podstate a jestvovaní, alebo zasahuje jeho fakulty v ich činnosti. Podľa toho sa rozoznáva uspôsobenosť entitatívna a uspôsobenosť operatívna.
3. Čnosti (de virtutibus)

Čnosť (virtus – vir – vis – sila) je mravne dobrá vlastnosť, disponujúca subjekt ku relatívne trvalému a ustálenému racionálnemu chápaniu pozitívnych etických hodnôt a k pozitívnemu vôľovému príklonu k týmto hodnotám. Čnosti sú teda zdokonaľujúce princípy, činností slobodných a rozumných bytí, akými sú ľudia.

Čnosť má všetky znaky dobrej operatívnej uspôsobenosti, ktorá človeka vnútorne disponuje ku konaniu mravne dobrých skutkov. Tým, že čnosť je uspôsobenosť, pripájajúca sa k prirodzeným vlohám človeka ako ich zosilňujúca a determinujúca podpora, podstatným jej charakterom je stabilita. To znamená, že ako samotné nadobudnutie čnosti predpokladá určitý vývoj, práve tak aj zánik nie je záležitosť' jedného rozhodnutia alebo jedného prípadu - čnosť' je trvácna kvalita človeka. Preto aj vplyv čnosti na schopnosti človeka je stabilný a je bez známok váhavosti alebo neistoty.

Čnosť je dobrá uspôsobenosť, pretože na rozdiel od nerestí, zlej uspôsobenosti, čnosť človeka ako akási dokonalosť spôsobilosti kompletizuje jeho schopnosti a jeho schopnosti, vo svojej prirodzenosti nedeterminované, usmerňuje a upresňuje na sledovanie cieľov v výlučne v poriadku dobra, to vždy v rámci príslušnej spôsobilosti. Takto čnosť' zdokonaľujúcim spôsobom vplýva na rozumové a vôľové zložky človeka a stimuluje ich k aktivite v plnej zhodnosti, s dobrom počestnosti.

Čnosť' je operatívna uspôsobenosť, čiže zasahuje človeka v jeho fakultách a činnostiach, a týmto pre ich rozvinutie prináša ľahkosť a istotu. Takto sa operatívna uspôsobenost' odlišuje od entitatívnych uspôsobeností, zasahujúcich bytie v jeho podstate a v jeho substancii, ako je napríklad zdravie alebo nemoc v ľudskom tele.

Prirodzene nadobudnuté čnosti vznikajú - všeobecne -rovnakou, často a pravidelne za urči tých okolností a podmienok opakovanou činnosťou, k rozvinutiu ktorej sa však predpokladá počiatočná vrodená náklonnosť'. Preto sa ani nenazýva jednoducho čnostným ten človek, kto vykoná jeden dobrý skutok, nech by to bol už akokoľvek slávny, veľký, hrdinský alebo mimoriadny čin. Čnostným človekom sa nazýva ten z ľudí, ktorý ustavične, ľahko a vytrvalo, pohotovo a ochotne a podľa svojho poriadku aj dokonale a rovnako koná mravne dobré skutky určitého druhu, a toto konanie je jeho potešením a jeho radosťou natoľko, že mu už pripadá ako jeho prirodzená aktivita, ako akýsi prejav alebo spôsob jeho druhej prirodzenosti.

Dôvodom postupného vývoja čnosti v subjekte je vlastná prirodzenosť jeho vôle, ktorá sa prejavuje mnohorakými spôsobmi a ktorá môže aktuálne smerovať k mnohým a veľmi rozdielne odstupňovaným cieľom. Preto všeobecné nasmerovanie k určitému cieľu a už aj vyvolanie tohoto cieľa nebýva účinkom jediného vôľového rozhodnutia, ale sa zakladá spravidla na mnohých a opakovaných rozhodnutiach. postupne stabilizujúcich a spevňujúcich toto determinované, univerzálne nasmerovanie.

Rozdelenie čností (divisio virtutum)

Primárne sa čnosti rozdeľujú na čnosti nadprirodzené' a čnosti prirodzené. Nadprirodzené čnosti sú: viera nádej a láska.

Prirodzené čnosti, nadobudnuté opakovaním určitých, špecifických, mravne dobrých skutkov a charakteristická ľahkosťou a permanentnou pripravenosťou ku špeciálnemu konaniu, takže predstavujú akoby druhú prirodzenosť subjektu, sa rozdeľujú na intelektuálne a morálne.
Mravné čnosti (virtutes morales)

Morálne čnosti, ktoré sú vo vôľových fakultách človeka a ktoré sa prejavujú ako stabilné tendencie k dosiahnutiu dobre počestnosti, sa rozdeľujú na primárne mravné čnosti a sekundárne mravné čnosti.

Hlavné, primárne mravné čnosti sa nazývajú aj základnými alebo kardinálnymi čnosťami (cardo -čap, pánt). Týmto termínom sa vyjadruje ich dôležitosť, lebo na nich ako na čapoch spočíva a na nich sa otáča všetko mravné konanie človeka. Podľa svojho formálneho objektu, čiže podľa cieľa, ktorý primárne sledujú, a aj podľa svojho subjekta , čiže podľa schopnosti, ktorú výraznejšie zdokonaľujú, kardinálne čnosti sa rozdeľujú na opatrnosť' (prudentia), spravodlivosť (iustitia), statočnosť (fortitudo) a umiernenosť (temperantia).

Opatrnosť svojou podstatou zdokonaľuje rozumové poznanie a ako taká tkvie v racionálnej rozvahe, ale zároveň poskytuje smernice pre konanie vôle. Opatrnosť' riadi a vedie človeka, aby pre nedostatok povinného a nutného rozumového poznania nezanedbal sledovanie posledného cieľa.

Spravodlivosť zdokonaľuje a usmerňuje vôľu, ale tiež sa opiera o rozumové poznanie.

Spravodlivosť' je zárukou zachovania poriadku vo vykonávaní rozkazov vôle a aj pri sledovaní stanoveného cieľa. Spravodlivosť človekovi pomáha, aby pre zanedbávanie a zaznávanie dobra a práva iných ľudí nepadol do nebezpečenstva, že by sa odklonil od smerovania na svoj finálny, ale aj univerzálny ciel' všetkých bytí.



Statočnosť' usmerňuje a krotí zmyslovú žiadostivosť', ktorá odtrháva vôľu od toho, čo rozum označuje a doporučuje ako správne a mravne dobré, a zároveň posilňuje vôľové rozhodnutie prekonávať prekážky, ktoré znemožňujú dosiahnutie chcených cieľov, alebo ktoré odvracajú od týchto cieľov. Statočnosť posilňuje človeka, aby sa nevzdal sledovania svojich cieľov pre strach, ktorý paralyzuje jeho vôľové schopnosti a vôľovú aktivitu.

Umierenosť usmerňuje a krotí zmyslovú dychtivosť, ktorá v rozpore s mravnými normami a v rozpore so zdravým rozumom ohrozuje dosiahnutie vlastných cieľov subjekta, a pomáha mu vôľou túto dychtivosť ovládať. Umiernenosť chráni človeka, aby pre zaslepenosť, spôsobenú rozum zatemňujúcimi a vôľu ochromujúcimi náruživosťami nestratil zo zreteľa sledovanie svojho konečného cieľa.

Sekundárne, vedľajšie mravné čnosti sú stabilné uspôsobenia, uschopňujúce človeka k mravne dobrému konaniu. Všetky sa dajú zadeliť do jednotlivých druhov, ktoré patria do širšieho rámca jednotlivých kardinálnych mravných čností.

Všetky sekundárne čnosti. ktoré sú teda akoby druhy kardinálnych čností, možno redukovať - akoby do rodov -do skupín subjektívnych, potenciálnych a integrálnych.

Spo1očnými charakterovými znakmi všetkých morálnych čností sú: racionálne rozlišovanie hodnôt, správnosť úsudku intelektu o tom čo je potrebné vykonať, čo je povinnosť vykonať, krotenie všetkých výstrelkov pochádzajúcich z vášni a náruživostí, a pevnosť a stálosť vôľových rozhodnutí pri prekonávaní ťažkostí.

Od týchto známok všetkých morálnych čností je potom ľahký prechod k najzákladnejšej charakteristike všetkých týchto čností, totiž k permanentnému pridržiavaniu sa stredu medzi možnými výstrelkami tak v smere do maximalizmu ako aj v smere do minimalizmu. Túto skutočnosť vlastne uvádza už Aristote1es, keď píše: „Cnosť sa týka citov a činnosti, v ktorých nadbytok je chyba a nedostatok býva karhaný, stred vak býva chválený a je správny; a toto oboje prislúcha čnosti. Čnosť je teda akousi strednosťou, pretože zameriava ku stredu" (Etika Nikomachova, kn 2,5).



Všetky morálne čnosti predstavujú akúsi strednú cestu - čnosť je v strede (in medio virtus) - vedúcu k finálnemu cieľu, čiže strednosť nie je voľajaký mŕtvy bod, ale je to usmernená aktivita. Dôsledkom tejto strednosti je potom univerzálna konformita aktivity s morálnymi regulami. Táto zhodnosť sa prejavuje predovšetkým v celkovej správnosti konania nevybočujúceho ani v jednom smere z krajníc. Takto napríklad štedrosť ako čnosť je uprostred medzi dvomi neresťami, medzi lakomstvom a márnotratnosťou. Zhodnosť sa prejavuje stabilitou smerovania na cieľ, v ktorom sa napokon zbiehajú a stretávajú všetky čnosti. Ak je niekto spravodlivý, tak má aj úctu k rodičom, nie je lakomý, je verný atď.

Táto vzájomná spätosť čnosti zaručuje že nijakú čnosť' nemožno zneužiť, čiže nijaká čnosť sa nemôže zvrhnúť vo svoj opak. Aj tu totiž platí axióma: dobré je to, čo je v každom ohľade dobré a zlé je to, čo je z akéhokoľvek hľadiska zlé. Preto napríklad štedrosť, pretože sa ako čnosť pridržiava strednosti, nemôže sa zvrhnúť v lakomstvo, lebo by to bolo proti umiernenosti. opatrnosti. spravodlivosti atď. Napokon zo zhodnosti čnosti s mravnými princípmi pochádza ľahkosť a potenie spojené s praktizovaním týchto čnosti.


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©www.azrefs.org 2016
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə